Pakistan - časť druhá

Pakistan - časť druhá

GILGIT - KARIMABAD

Pri pohľade na lokálny mini van som si myslel že nás bude cestovať dokopy tak 10 ľudí. Nepočítal som ich, no v uličke pre troch sedelo aj zo 5 ľudí a v streche auta postávali asi traja. Každopádne 20 nás tam bolo tak či onak. Najväčším zážitkom je nepochybne cesta samotná . Asfaltka pre jedno auto sa strieda s poľnou štrkovou cestou, ktorá lícuje obrovské horské steny z jednej strany a zo strany druhej sa dívate aj do 300 metrového spádu. Bezpečnostné zvodidlá sú tu na tom asi ako zvyšovanie platov slovenských učiteľov. Šofér si tu fičí sťa by po nemeckej diaľnici bez rýchlostného limitu a každú chvíľu obehujeme alebo sa vyhýbame nákladným autám. Je však vidieť že šoféri (aspoň ten môj) vedia čo robia a sú na toto šialenstvo zvyknutí.

"Motorest" na pol ceste.

Pri prechode cez jednu dedinu míňame študenta, ktorý tu stopuje. Šofér mu ukazuje, že vo vnútri jednoducho miesto nemá, a tak hneď ako mini van spomaľuje kvôli diere na ceste, študák sa rozbehne a chytá sa rebríka na zadnej strane vozidla. Taká bežná cesta zo školy.

Všimol som si, že niektoré dediny (ak ich tak vlastne možno nazvať), majú domy v neuveriteľných spádoch, vsadené/vytesané priamo do hory. Stačí jeden zlý krok a z chodníka letíte priamo do prepadliska. Nehovoriac o prístupe k samotným osadám, ktoré sú medzi sebou pospájané nie mostami, ale lanom. Ak teda chcete do civilizácie, či čokoľvek priniesť domov, musíte ním prejsť na druhú stranu rieky. Podmienky pre život tú musia byť neuveriteľne ťažké.

Výhľad je však počas celej cesty fascinujúci. Neustále prechádzame do iných údolí, a tak sa pohľad na hory neustále mení a ponúka nádherné scenérie. Aj keď Google Maps ochotne tvrdí, že týchto cca 200 km zo Skardu do Gilgitu prejdete za približne 3,5 hodiny, skutočný čas býva 8 hodín. A to samozrejme pri peknom počasí. Je úplne normálne, že počas silných dažďov dochádza k zosuvom pôdy, a preto sú niektoré časti vozovky v zlom počasí uzatvorené aj niekoľko dní. My sme však mali šťastie. Vonku bolo celý deň krásne slnečno a po prestupe v Gilgite, som bol cca 18:15 miestneho času na balkóne luxusného hotela s úžasným výhľadom na hory. Cesta bola náročná, zo Skardu do Karimabádu trvala niečo vyše 10 hodín, no mal som uspokojujúci pocit, že to rozhodne stálo za to.

Ultar BC

Vyštartovali sme hneď s prvými slnečnými lúčmi, pretože poobedné slnko už trek pomerne sťažuje. Prechádzame pomedzi úzke uličky miestnych domov až sa nakoniec pripojíme k horskému chodníku za dedinou. Pokračujeme ďalej popri vodných horských kanáloch, cestu lemujú menšie vodopády a postupne sa otvára pohľad na Diran, Rakaposhi a samotný horský ľadovec, ktorého farba pripomína skôr uhlie. Cesta nahor je spočiatku náročná, no po pár strmších výstupoch po štrkovom povrchu sa do toho dostávam a do základného tábora prichádzame za približne 2,5 hodiny. Bežne to turistom trvá asi 3,5 – 4 hodiny, takže mám pomerne dosť času na oddych a na fotenie.

Scenéria, ktorá nás obklopuje, neustále nadchýna novými kúzelnými pohľadmi. Nie jeden krajinkár by tu zaplesal. Preto aj moje pamäťové karty dostávajú zabrať. Nečudo, fotil by som tu aj týždeň vkuse a stále by som nemal dosť.

V samotnom základnom tábore sa nachádza chatrč, ktorá ešte za čias väčšieho turizmu fungovala ako zariadenie s občerstvením a miestni pastieri tu predávali návštevníkom vodu a nejaké tie pokrmy. Dnes je to už len opustená búda, ktorá slúži na prespávanie už spomínaným pastierom, či turistom čakajúcim na východ slnka. Nachádza sa tu aj pamätník japonského horolezca, ktorý tu zomrel po tom, čo sa v 3. kempe pri výstupe na vrchol zosypala obrovská lavína.

Cestou dolu schádzame cez jeden vodopád pre miesto s nádherným výhľadom. Stretávame tu pár ľudí. Jeden Slovinec začína trek pomerne neskoro (nakoľko vonku už slušne páli slnko) a ide sám. Dávam mu zopár rád kadiaľ ísť, pretože nie jeden turista sa odtadiaľ už nevrátil. Samozrejme mne sa to hovorí ľahko, keďže Muzafar je domáci a pozná každý chodník.

Neskôr v spodnej časti prechádzame cez sieť vodných kanálov a myslím, že ani Muzafar nevedel úplne presne kadiaľ. Jeden krát vybral poriadny strmák, kde to vyzeralo, že sa to každú chvíľu zosype. Nervózne, podľa jeho inštrukcií, zliezam a veľmi pomaly, bez skriveného vláska na hlave, schádzam dolu. Samozrejme vie kde sme, len s úsmevom hovorí, že je to skratka.

Baltit a Altit.

Skoro ráno vchádzam na balkón. Nie som rozhodne ranné vtáča, no kvôli takémuto pohľadu je rados vstávať.

Altit je staroveká pevnosť v Hunza Valley. Jej najstaršia časť má približne 1100 rokov, no novšie pasáže boli dostavané Angličanmi. Pri prehliadke ma zaujali ornamenty hákového kríža, ktoré je tu vidieť na mnohých miestach. Dostávam však rýchle upozornenie, že v ich a mnohých ďalších kultúrach má hákový kríž úplne opačný význam – symbolizuje mier, čistotu a pod.

Zaujímavou časťou pevnosti je väzenie. Ľudia, ktorých tu držali, boli pripútaní o drevo tak, aby nemohli ani sedieť, ani si ľahnúť. Psychologický trest mal ešte jeden rozmer a to vo forme otvoru, ktorý bol umiestnený priamo nad nimi – jednoducho vrchnosť si tu „kadila" väzňom rovno na hlavy.

Zaujímavým prvkom je skala, ktorá slúžila ako test odvahy. Každý, kto chcel dokázať, že je pripravený a dosť odvážny aby sa stal vojakom, musel preskočiť z jednej strany na druhú.

Z pevnosti je krásny výhľad na celý Karimabad a okolitú krajinu.

Baltit je pevnosť o niečo mladšia, ráta sa jej približne 700 rokov. Od roku 2004 patrí na zoznam UNESCO World Heritage Tentative. V roku 1945 sa panovník (pre nás niečo ako starosta) presunul do pevnosti, ktorá je vybudovaná nižšie a jeho staré obydlie začalo chátrať. Avšak vďaka The Aga Khan Trust for Culture – ktorú založil samotný Aga Khan - sa v roku 1996 dokončila celá jej rekonštrukcia a v súčasnosti slúži pevnosť Baltit ako múzeum. Mňa z celej prehliadky okrem samotnej architektúry zaujali najmä ručne robené koberce, ktoré majú aj viac ako 400 rokov.

Podvečerný relax v Karimabade:

Minaplin – Hapakun – Rakaposhi BC

Z Karimabadu sa ráno presúvame do dedinky menom Minaplin. Ku mne a môjmu sprievodcovi sa pripája ešte náš kuchár Soni, ktorý nám bude variť počas najbližších dní a berieme so sebou taktiež dvoch nosičov. Tí si na pomoc zobrali ešte dvoch somárikov a pomôžu nám vyniesť všetku ťažkú výbavu a stany.

Prvý deň trekujeme do prvého tábora menom – Hapakun. Samotný trek trvá asi 3 hodiny strmými chodníčkami, no na rozdiel od Ultaru tu nie sú hneď veľké prepadliská a šmykľavé zosúvajúce kamene. Cestou nás odprevádza niekoľko voľne pasúcich sa kráv. Na moje prekvapenie je ich tu naozaj veľa. Dokonca ani počas noci mi nechcú dať spať a z času na čas mi zabúkajú rovno pri hlave.

Pod večer už spokojne sedím v kuchárskom stane. Aj keď Soni s úsmevom vraví, že kuchár nie jeho normálne povolanie (normálne pracuje ako vysokohorský šerpa a horolezec), varí pre mňa chutné veci. Užívam si ešte posledné slnečné lúče dňa a spolu s Muzafarom a foťákom v ruke prechádzame okolie.

„Vonku to vyzerá na prvé svetlo. Je síce ťažké odolať teplu zo spacáka, no premôžem sa a otváram zips. Vykuknem zo stanu a ešte napoly rozospato zakúšam čistý ničím nedotknutý ranný vzduch. Už letmý pohľad zo stanu mi hovorí, že bude krásny deň. Milujem ten pocit. Majestátne ticho. Dokonca aj tie kravy, čo celú noc múkali, sú akosi pošepky. Akoby vedeli, že teraz sa to nepatrí. Semi ma hneď ponúka ranným čajom. Samozrejme neodmietnem a s teplou šálkou v rukách si vychutnávam pohľady na hory zaplavené podmanivým oranžovým svetlom. Sedem divov sveta, toto by bol ten siedmy, siedmy pocit sveta. „

Nasledujúci deň pokračujeme do základného tábora pre Rahaposhi - 7,788 m ( samotný tábor je v cca 3500 m.n.m), nazývaného tiež Tagaphari, teda v preklade Money Lake (Jazero Peňazí). Trek sem trvá približne hodinu a pol kľukatými cestičkami, pretože prevýšenie je pomerne slušné. V samotnom tábore pre vybaľovaní stanu sa mi pri rýchlom dvíhaní točí hlava. Na Muzafarove odporúčanie dopĺňam viac tekutín a všetko je zas v poriadku.

Zo základného tábora je krásny pohľad na Diran - 7 266 m. Využívam krásne posledné svetlo dňa a ponevieram sa len tak s foťákom v ruke, užívam atmosféru. Večer sa však celkom slušne ochladí. Zatiaľ čo v nížinách bolo vždy okolo dvadsať stupňov, v noci tu klesá teplota takmer na nulu. Ohrievame sa ešte malým táborákom. Aj keď západ slnka bol fantastický, veľmi som sa tešil na východ. Nad ránom však počujem padanie kvapiek na stan, a je mi jasné, že magický východ slnka sa dnes konať nebude.

Schválne, všimli ste si na fotke môjho sprievodcu? :)

Na naše sklamanie, prší vkuse približne dva dni. Je to neuveriteľne deprimujúce mať pri sebe tak obrovské kopce a nádherné scenérie, a pritom ich nevidieť a čakať takmer celý deň v stane. Počasie pridáva na intenzite a poslednú noc mi presiakne stan. Nemá zmysel čakať na povestný východ, a preto ráno, za dažďa, balíme všetky veci a schádzame rovno do Minaplinu, kde náš celý trek pôvodne začal. Stíhame tu ešte obed v miestnej ubytovni, vyplácame nosičov a pomaly sa uberáme do Aliabadu. Tu sídli moja cestovná agentúra Nazir Sabir Expedition. V krásnej novopostavenej vile vybaľujeme celú výbavu, a okrem samotných vecí sa sušíme aj my. Spokojne prezerám fotografie za posledných pár dní a užívam krásneho výhľadu na Rakaposhi, ktorý tu majú ako na dlani.

Štvrtok vyrážame miestnym spojom z Aliabadu do Gilgitu. Prechádzame cez KKH, ktorá bola pomerne dosť obsypaná kamením. Zosuvy pôdy počas dlhších dažďov je normálna záležitosť. Na jednom mieste tu už druhý deň odpratávajú veľký zosuv, máme však šťastie je pre džíp je to prejazdné.

V Gilgite ešte vybavujeme formality pred mojim odletom do Islamabadu, odkadiaľ budem ďalej letieť späť do Londýna. Mal som veľké obavy, pretože lety z Gilgitu sú pomerne často rušené. Pre mňa by to znamenalo presun do ISB po KKH, teda autom 17 hodín. Na druhý deň ráno je pomerne jasno a svieti slnko. Lúčim sa s Muzafarom a odlietam bezpečne do ISB. Tu trávim ešte posledný voľný deň a skoro ráno odchádzam na letisko.

Musím povedať, že nikde na svete som sa ešte nestretol s tak hlúpym papierovaním na letisku ako tu. Najprv som v pohode čakal asi 20 minút na check-in. Tu mi bolo povedané, že potrebujem fotokópiu, a tú si ešte musím niekým iným nechať podpísať, že fotokópia je pravá. V podstate to znamenalo cca ďalších 45 minút státia okolo dvoch pánov, ktorý nemali žiadny systém v tom, komu podpíšu prvému. „Kdo dřív přijde, ten dřív mele". Dvaja páni na celé letisko, chaos. Po tom bolo treba sa naspäť presunúť do radu na check-in, ktorý sa medzi tým poriadne zaplnil. Bol som na letisku približne 4 hodiny pred odletom, no bol som nakoniec rád, že som let v poriadku stihol.

Nikdy by mi ani len nenapadlo, že počas jedného roka sa mi podarí zažiť „Hory a Mesto" v plnej paráde. Aj keď v mojom prípade to bolo naopak, pretože najskôr som v máji navštívil tak vysnívaný New York a až potom sa vydal do Pakistánskych hôr. O New Yorku som vždy sníval, o tom druhom som ani len nepremýšľal. A pri tom mám pocit, že práve Pakistan mi toho dal viac. Zatiaľ čo NYC ma previedol tým, čo všetko je možné, Pakistan mi ukázal úplný opak, a to ako málo niekedy stačí. Postaviť sa pred sochu slobody je pocit krásny, no v Pakistane som pochopil, aké to je byť za slobodu vďačný a vážiť si ju. Verím, že jedného dňa bude Pakistan úplne bezpečný a že ho budú ľudia s radosťou navštevovať. Zaslúžia si to aj srdeční domáci aj neopísateľne krásna príroda.

Úplne na záver by som sa chcel samozrejme poďakovať festivalu Hory a Mesto, za to, že mi dali takúto fantastickú možnosť. Som za to naozaj vďačný! Taktiež cestovnej agentúre Nazir Sabir Expeditions, ktorá sa o mňa starala počas môjho pobytu (a vďaka ktorým išlo všetko ako po masle! ) obzvlášť Sultánovi a samozrejme najlepšiemu sprievodcovi Muzafarovi – ešte raz vďaka za všetko (aj za narodeninovú tortu!). Vďaka Paldovi, bez ktorého by víťazná fotografia nemohla vzniknúť, Zuzke, vďaka ktorej som sa prihlásil do súťaže, Anke za skvelú korekciu môjho neadrtálseho písania, a vďaka všetkým, ktorí mi pomohli počas môjho tripu, či už priamo na cestách alebo ma podporili formou správ. Všetkým ešte raz ĎAKUJEM! Peace!