Pakistan - časť prvá

Pakistan - časť prvá

Keď som prvý krát zistil, že som vyhral hlavnú cenu fotosúťaže festivalu Hory a Mesto, vôbec som si neuvedomoval, čo som v skutočnosti získal. Spočiatku som bol úplne kľudný, no ako sa približoval dátum odchodu a o krajine som sa podozvedal viac, začali sa vynárať rôzne obavy či je vôbec rozumné vycestovať. Stále mi však hlavou blúdila myšlienka, že tie najlepšie a najkrajšie zážitky sa dejú vždy mimo mojej komfortnej zóny. Priatelia a známi sa ma neustále pýtali: "Načo tam vlastne ideš?" „Prečo pre Boha práve Pakistan?" a pod. V podstate takmer každý reagoval nejakým negatívnym spôsobom. Moja odpoveď však bola jednoduchá: "Aby som ti vedel odpovedať na túto otázku." O krajine som nevedel v podstate vôbec nič, teda ak nerátam info z kníh. Preto som sa rozhodol ísť. Nikdy som o nej nesníval a ani nemal v pláne ju navštíviť, avšak po návrate späť môžem paradoxne tvrdiť, že sa mi aj tak splnil sen. Možno to vyznie ako klišé z knihy rozprávok, no niekedy si cieľ svojej cesty nevyberiete, niekedy si jednoducho on vyberie vás. A presne takto si ma našiel Pakistan.

Cesta je úplne v poriadku až do momentu, keď lietadlo začne klesať na pristátie a ja môžem z vtáčej perspektívy objavovať prvé domy a krajinu. Začína mi dochádzať do čoho som sa to vlastne pustil. Väčšina budov mi pripomína nedokončené či schátralé príbytky. Cesty sa tvária ako tie naše poľné. Jednoducho môžete byť pripravený a informovaný ako len chcete, vidieť zopár fotiek a videí, ale realita je vždy omnoho živšia. Pochopiteľne. V mysli sa začínajú vynárať otázky, ktoré mi pred odchodom kládol každý. Verím však, že odpoveď nájdem.

Islamabad.
Pri vystupovaní z lietadla ma ovalí 36 stupňov Celzia. Nie som práve dovolenkový tip, moje opálenie spravidla končí hneď pri koncoch krátkych rukávov, takže nadšený dvakrát nie som. Na batožinu čakám pomerne dlho a tak nakoniec niekto z letiskového personálu pristúpi ku mne a pýta sa, či som "ten Andrej čo ide cestovať s Nazir Sabir Expeditions." Čo chvíľa už pekne naložený vychádzam von a tam ma čaká sprievodca, ktorý ma prevedie mestom. Sultán je milý chlapík s ešte milším autom. WV Chrobák takmer v dedkovskom veku, avšak na realitu, ktorá nás onedlho čakala v zaprašených uliciach priam ako stvorený. "Vieš, každý čaká, že prídem na nejakom veľkom džípe, alebo dodávke. Ale na čo by mi to tu bolo?".

Prvé dojmy sú čistý šok. Sucho, nenormálne sucho... všade piesok, špina. A doprava je úplne iný level. Autá jazdia ako sa im zachce, v podstate kto zatrúbi prvý, ide. S chodcami je to rovnaký príbeh. Predierajú sa cez vozidlá ignorujúc akékoľvek pravidlá cestnej premávky. Príde mi to ako neskutočný chaos, no zdá sa, že sú naň všetci zvyknutí natoľko, že to jednoducho nejako funguje .

Obzvlášť jazdci na motorkách u mňa vyvolávajú veľký záujem. Žiadne helmy, často maloletí šoféri, niekedy aj traja či dokonca štyria pohromade. Na jeden moment (ktorý sa odohral až neskôr mimo Islamabadu) nemôžem zabudnúť. Obiehali sme 4-člennú rodinku, ktorá sa viezla na jednej mašinke. Otec šofér, za ním jeho manželka a matka dvoch detí, ktorá si staršie z nich pridržiavala jednou rukou za svojím chrbtom. Mladší, asi 5 ročný syn, si pritom „pohodlne" podriemkaval úplne vpredu opretý o šoféra. Jeho zvesená hlava bola len dôkazom, že jeho sny nič neruší ani pri takmer 50km/h. Bežný deň na Pakistánskych cestách.

Otázku bezpečnosti na cestách strieda ďalšia. Už od letiska prechádzame niekoľkými vojenskými „čekpointmi" a takmer na každom kilometri je jeden vojak s kalachom v ruke. Na jednej strane ste radi, že dohliadajú na pokoj v meste, no na strane druhej sa vynára nepríjemná otázka, prečo to musí riešiť armáda. Som však ubezpečený, že v týchto častiach je už dlhšiu dobu kľud.

Skardu
Vstávam dosť skoro, keďže môj let je plánovaný na šiestu hodinu ráno. V noci som toho príliš nenaspal, najmä zvyknúť si na 7 hodinový časový posun mi dáva trochu zabrať. Na letisku sa lúčim so Sultánom, ktorého (ak pôjde všetko hladko) uvidím o 12 dní. Domáce lety sú pomerne nespoľahlivé. Sultán ma však ubezpečuje, že za posledných pár mesiacov sa PIA (Pakistani Airlines) o dosť zlepšili a ten môj sa nemá prečo pokaziť. Vonku je krásne, začína opäť pripekať na 30 stupňov. Z čakárne pozorujem, čo sa deje na termináli. Vidím dva obrovské boingy, ktoré ale do Skardu určite nepoletia. Široko ďaleko však nič, čím by som mohol letieť ja. Kdesi na boku som si všimol jedno malé lietadlo a hneď mi je všetko jasné. Prvý dojem nebol najlepší. Malé vrtuľové (vrtuľové!!) lietadielko pre cca 30 ľudí. Rozbeh po runaway nemá konca kraja, „Kedy konečne vzlietneme?". Napokon sa odliepame od zeme a ja s úľavou zisťujem, že moje obavy boli zbytočné. Bolo mi odporúčané vypýtať si sedadlo na pravej strane. Na moje nešťastie dostávam miesto hneď pri vrtuli a tak robiť fotografie je o niečo komplikovanejšie. Čo ma však zarmútilo najviac sú špinavé okná. Neuveriteľne špinavé okná. Je to škoda, fotiek veľa nebude. To čo sa však postupne vynára pred mojimi očami je dych berúce. Neskutočne krásne Pakistanské hory. Šesť, sedem, osem tisícovky rovno pod nosom. Vidieť Nanga Parbat(8126 m) pri rannom svetle, na to ťažko zabudnúť. Som rád, že nemusím cestu absolvovať po KKH (Karakoram Highway). Prísť o takýto pohľad by bola obrovská škoda.

Výhľad na Skardu.

V Skardu je Londýnskych 25 stupňov. Spoza hôr sa objavuje suché púštnaté údolie na ktorom je vidieť pristávaciu plochu. Let prebehol bez akýchkoľvek problémov. Možno to bude tým, že tieto malé lietadla zväčša riadia armádni piloti. Na letisku ma už čaká Muzafar, môj sprievodca, s ktorým strávim najbližších 12 dní. Za volantom džípu, ktorým sa prepravujeme ma čaká manažér cestovnej agentúry, pretože šofér, ktorý zvyčajne jazdí musel niekam odcestovať. Vysvetľuje mi, že práve prechádzame cez okrajovú časť mesta, ktorá sa nazýva Garuba. Hlavná cesta pripomína našu poľnú, a v podstate takmer väčšina ciest tu tak vyzerá. Je približne niečo po ôsmej hodine ráno a veľa ľudí tu len postáva pri ceste. Zdá sa mi, že nemajú nič na práci. Ako náhle ma ale niekto zbadá v aute, začne sa otáčať. Zdá sa, že v najbližších dňoch si budem musieť zvyknúť na to byť stredobodom pozornosti.

Hotel vyzerá výborne. Vonku je terasa, z ktorej je očarujúci výhľad na hory oblokupúce rieku Indus. Dávam si tu svoje prvé raňajky. Toast a vajíčka. Najskôr som si myslel, že každé ráno bude niečo iné, no vajíčka sa stali každodennou istotou (len tak mimochodom, vajíčka som po návrate nemohol jesť asi dva týždne.). Ubytovanie dopadlo lepšie ako som očakával. Izba čistá, s pitnou vodou nebude absolútne problém a s komunikáciou domov tiež nie, nakoľko (na moje prekvapenie) je tu Wifi. Pitná voda a plynulá dodávka elektriny je pritom v mnohých odľahlých častiach krajiny ešte stále vzácnosťou, no na polorozpadnutej ošarpanej stene domu nájdete reklamu na 4G internet. A takýchto paradoxov tu bolo viac.

Bazar v Skardu.

Ak potrebujete niečo kúpiť, čokoľvek, idete na bazár. Ulica, kde sú natlačené všetky obchodíky bez zjavného usporiadania. Najskôr som si nebol celkom istý tým, ako domáci zareagujú, keď sa medzi nimi objavím s veľkých foťákom v rukách. Veď už aj bez neho pútam na seba nemalú pozornosť. Bol som ale veľmi milo prekvapený ich reakciou. Fotil som už v uliciach Londýna, New Yorku či Paríža a ľudia odpovedali poväčšine rovnako negatívne. Tu to bol presný opak. Je radosť robiť fotky niekomu, kto sa z toho teší ako malé dieťa a zastavuje vás s touto požiadavkou na každom kroku.

Jeden pán ma dokonca poprosil či by som ho neodfotil s jeho obchodíkom, kde predával mäso. Silný zážitok. Mäso zavesené na hákoch, vonku pieklo silné slnko, všade naokolo osy. Pre nás nepredstaviteľná vec.

Kharpocho.

S názvami si tu príliš ťažkú hlavu nerobili. V pôvodnom jazyku Kharpocho znamená pevnosť. Po príchode pred hlavný vchod, podotýkam, po výstupe strmým kopcom, mi sprievodca zahlási, že pevnosť je asi zatvorená. Nalieham však, že keď sme už tu, poďme predsa len zaklopať, veď za skúšku nič nedáme. Nakoniec vysvitlo, že pánko, ktorý to tu stráži si spravil čaj a zaspal na slame. „Ešte že ste tak silno zabúchali, lebo by som sa ani nezobudil." Platíme vstupný poplatok (200 rupií) už nám nič nebráni v prehliadke. Zaujal ma najmä fakt, že kedysi bol jediným zdrojom pitnej vody kanál, do ktorého napršalo. Výhľad je opäť výnimočný. Okrem celého mesta máme možnosť pozorovať ako rieka delí krajinu na dve majestátne údolia.

Satpara Lake

Jedno doobedie berieme džíp a predchádzame horskou cestou za Skardu do silného stúpania. V 2,636 m.n.m sa tu nachádza nádherné jazero, ktoré slúži ako prírodná zásobáreň pitnej vody. Na ľavej strane jazera tu pri silných búrkach spôsobili blesky zosuv pôdy a zasypalo malú dedinku.

Tri krát hádajte, ktorá z budov je mešita. Je zaujímavé, že dedinky majú na počet obyvateľov pomerne veľa mešít, a predbiehajú sa medzi sebou, ktorá bude krajšia.

Shigar

V jeden deň mi zavolal Muzafar, že do Shigar Valley pôjdeme o deň skôr. Dôvodom bolo polo. Polo je tímový jazdecký šport, teda pri ňom nesmú chýbať kone. Úlohou hráča je odraziť loptičku pomocou drevenej pálky. Súťaží sa však iba vtedy, ak je na to čas. Čiže asi štýlom „Jaro zavolá Ferovi, že dnes sa hrá a ide sa na to." Jednoduché nie? A tak sme chtiac nechtiac pozmenili plány, lebo nám hrozilo, že ďalší deň budeme očumovať akurát tak sami seba.

Pakistanské polo sa od toho indického líši len pravidlami, a to tak, že pri tom pakistanskom žiadne pravidlá nie sú. Povolené je jednoducho všetko. Faulovať tiež. Po príchode do mesta Shigar sme prišli na ihrisko, kde sa zišla hádam celá dedina. Na malej tribúne nás usadil miestny policajt, ktorý vypratal dvoch ľudí a následne nám ponúkol ich miesta. Blbý pocit. Cez polčasovú pauzu sa o zábavu postarali miestny hudobníci.

Khaplo

Ďalšou zastávkou bolo Khaplo. Prechádzka medzi údoliami. Od púšte, až po lesnaté časti. Často stojíme v "zvieracej zápche", keďže sa blíži odobie, kedy všetci moslimovia idú do miest a kúpia jednu ovečku/kozu, ktorú neskôr obetujú ako obetný dar. Všetci pastieri tak kočujú do väčších miest. Pre samotným mestom však na armádnej čekovacej stanici dostávame príkaz čakať. Vraj nám bude pridelený vojak, ktorý sa bude starať o moju bezpečnosť. Po asi 15 minútovom čakaní prechádzame asi kilometer, kde na nás už čaká „môj vojak." Oblasť je vraj plne bezpečná, no armádny vojaci nemajú čo robiť, a tak ich niekedy prideľujú k niektorým turistom. Fotku som si s ním spraviť síce nemohol, no bol to zaujímavý pocit mať osobného strážcu, ktorý nenastúpil do auta skôr ako si nebol istý že bezpečne sedím a nezatvoril dvere. Kevin Costner by mal radosť. 

Dôvodom návštevy bol hlavne palác/pevnosť. Ten je pomerne nový, postavený len v polovici 19. storočia, keď nahradil starý palác, ktorý sa nachádzal neďaleko. Palác má nádhernú architektúru, ktorá je mixom krajín Tibet, Kashmir, Ladakh a Centrálnej Ázie.

V Skradu ma však čakalo ešte jedno milé prekvapenie. Po raňajkách som jeden deň ostal sedieť na terase. Predo mnou sedia dvaja ďalší „turisti" s domácim Pakistancom. Začínam mať zdanie, že som počul český jazyk. Aj tváre vyzerajú tak „česko-slovensky" a tak mi to nedá a pýtam sa odkiaľ sú. „Czech Republic." „Dobrý deň prajem!" Naozaj som nečakal, že v Skardu stretnem niekoho z našich kútov. Po chvíli konverzácie zisťujem, že vôbec nejde o žiadnych turistov. Dina Štěrbová a Víta Dokoupil tu už od roku 2005 pracujú/vedú neziskovú organizáciu Czech Hospital, ktorú sami založili. Padá mi sánka, keď počujem čo všetko tu musia riešiť. Na takéto niečo sa musíš jednoducho narodiť. Skvelí ľudia, som nesmierne rád, že som ich stretol. Dáva to mojej návšteve úplne iný rozmer a dozvedám sa aj informácie, ktoré by som myslím nikdy nevedel. Predsa len ich dlhoročné skúsenosti a zážitky sú niečo čo za dva týždne „nedobehnem."

Mohol by som tu opísať čo všetko sme spolu prebrali, koľko skvelej práce tu už urobili, no úplne najlepšie bude ak si pozriete dokument KHUDA-E-FARING, ktorý vyšiel v máji tohto roku. Víťa a Dina Vám takouto formou povedia čomu sami venujú tak veľa úsilia.

Takmer pravidelne pri cestovaní Londýnskym metrom si všimnem obrovské reklamy na „neziskové" organizácie. Nikdy som tomu naozaj neveril, že každá koruna z mojej SMS pôjde na dobrý účel. Navyše som vždy dostával pocit, že pri tých miliónoch, ktoré investujú do samotných reklám asi mojich pár korún nepotrebujú. V Czech Hospital majú transparentný účet, a na webe si môžete pozrieť výpisy z tohto účtu, takže je možné vidieť, kde bola každá koruna použitá. Na „reklamu" nebola použitá ani koruna, za to za posledných pár rokov sa im podarilo okrem iného postaviť nové zdravotné zariadenie (vďaka, ktorému napr. prestali deti zomierať počas zimy na zápal pľúc), zrekonštruovať a rozšíriť základnú školu, vybudovať nové vodné systémy, či dokonca začatie „stavby malého internátu, sloužícího v budoucnu pro adepty středoškolského studia z Arandu a přilehlých vesnic." A to všetko bez pomoci ČR, štátnych príspevkov a pod. Všetko „Za velkých osobních finančních obětí členů Czech Hospital ."

Vždy som si vravel, že by som chcel byť bohatý len z dôvodu, aby som mohol pomôcť tam, kde je to najviac potrebné. A práve preto ich „mravenčí práce", ako sami hovoria, je o to viac dôležitejšia. Robiť niečo podobné práve v dobe, keď nemáte milióny na účte. Naučili ma, že nie je vôbec dôležité byť bohatým. Je dôležité mať presvedčenie, že to čo robíte, má zmysel. Verím, že sa im obom bude dariť, a som si istý, že tým zmenia životy mnohých ľudí k lepšiemu. Ak Vás ich projekt oslovil rovnako ako mňa a chcete vedieť viac, poprípade Vás zaujíma ako Vy sami môžete prispieť svojou troškou – navštívte web Czech Hospital - www.czechhospital.cz . Okrem krásnych fotiek a videí tu nájdete všetky potrebné informácie.

Ďalší deň nasledovala cesta zo Skardu do Karimabadu, s prestupom v Gilgite. Ale o tom v ďalšom dieli ;)